Popýtali sme sa zopár otázok Ivana Majorského z Klenovca. Mnohí, hlavne starší, ho určite poznáte - možno ako trénera, ktorý vychoval „zopár“ dobrých hráčov.
Som Klenovčan a bedminton sa do Klenovca dostal cez bratanca Jana Barta, ktorý pracoval v Martine, kde sídlila v 60-tych rokoch aj časť VŠ dopravnej, dnešnej ŽU. Teda boli tam študenti z Prahy a cez nich sa dostal bedminton na Slovensko. Ján Barto doniesol prvé rakety (Gracia drevené) i sieť. Pravidlá nie! Tak sme to hrali a počítali ako tenis. Hrával som futbal a po svalovom zranení som prešiel na bedminton. Oficiálne sa v Klenovci bedminton hrá od 9. mája 1972, ale hral sa aj 5 rokov predtým.
V mladosti ma bavil každý dostupný šport. Bol som dobré ľavé krídlo vo futbale; hokejový brankár v zime; stolný tenis som hrával vo voľnom čase v pracovnom kolektíve.Bicykel je môj nerozlučný priateľ. V bedmintone som našiel úžasný relax. Veľkú radosť som mal z prvej zlatej pre Klenovec, ktorú získala Maria Zamborová (teraz MUDr. Rebová). Hrdý som na 11-ročné účinkovanie družstva Klenovca v 1. lige. V ročníku 85/86 sme dokonca skončili na druhom mieste! Ako tréner som hrdý na dva tituly majstrov Slovenska v doraste a dva v žiactve v družstvách. Sledujem výsledky Bobrovskej i Štefánikovej. Súťažne som začal hrávať bedminton, keď mi ťahalo na 30, takže mám potešenie zo zlatých v kategórii veteránov
Otázka je čo sú nepriaznivé podmienky!!! Ak máš telocvičňu v takom rozsahu ako ju máme v Klenovci a za babku, tak nemožno hovoriť o nepriaznivých podmienkach. Áno, veľa dobrých hráčov. Len v spomenutej lige sa vystriedalo za 11 rokov 30 hráčov všetko vlastných odchovancov!!! Už od začiatku sme tí čo sme začínali s bedmintonom svoje vedomosti získané na turnajoch a z literatúry úspešne prenášali na deti. A boli sme na deti viacerí (bratia Majorskí, bratia Bartovci, Pavko, Darovný, ...). Telocvičňu sme rozdelili na viac pracovísk a na 5-8 detí boli aj traja amatérski tréneri súčasne. Už od začiatku sme mali k dispozícii telocvičňu 4x týždenne vo 4 hodinových blokoch (žiaci 2 hodiny; dorast a dospelí ďalšie dve hodiny). Vďaka úspechom sme boli aj morálne a finančne podporovaní. V súčasnej dobe okrem mňa trénujú ďalší dvaja (Hruška, Bálint), ktorí bedminton hrávali.
Už roky prebiehajú tréningy v sezóne nasledovne: Deti (9-10 hráčov) začínajú od 16:00 a končia 17:30. Druhá várka od 17:00 do 19:00. V sobotu a nedeľu sú dlhšie. Majú príkaz sa rozcvičiť doma. Moja filozofia je, že na rozcvičenie nepotrebujú telocvičňu, takže to robia doma! Ja za zranenie v dôsledku nerozcvičenia nezodpovedám. No, nie sme až taký ľahostajný pretože im v úvode dávame cvičenia (v literatúre uvádzané ako testy), pri ktorých v časových intervaloch robia behy do strán; vpred a vzad; kliky; brušáky; výskoky; medicimbaly. Tie najmenšie deti treba však rozhýbať. Dávame im cvičenia na žinenkách, preskok kozy, opičie dráhy, ..., proste veci na obratnosť a na čas! Potom ide práca s košíkom na niekoľkých pracoviskách. Na kurte sú zväčša 4-8 detí. Vedľa na 2 m širokom páse sa trénuje podanie. Na 4 m šírke trénujú 4 deti, loby a dropy. Pred prednou časťou dvorca sa hrá zväčša „žinenka“. Hráč pri žinenke hrá lob a kraťas a ten druhý behá a hrá všetko nad žinenku. Za zadnou časťou sa hrajú drajvy. Zaujímavé je rotovanie hráčov: teda, že nehrajú stále tí istí hráči spolu, ale menia sa. Pri ôsmich hráčoch sa urobia dve skupiny, jeden zotrváva na jednom mieste a ostatní traja rotujú v 5 minútových úsekoch okolo neho. Pri začiatočníkoch mám k dispozícii 2 škatule ohratých košíkov, ktoré nahadzujeme hráčom. Vyspelejší majú v ruke po 3-4 košíky a dané výmeny robia pokým ich nevyčerpajú a potom si ich znovu pozbierajú a pokračujú. Posledných 30-40 minút sú zápasy. Zväčša „kytky“, v sobotu a nedeľu aj rýchle turnaje 2x15 + tajbrejk. Ináč už nemáme len 1,5 dvorca, ale dva dvorce na dvojhru pričom bočné čiary sú spoločné. V pohodlne sa hrajú tak dve dvojhry a v podstate aj štvorhry!!! Do praxe to zaviedol aj klub v Hnúšti, ktorý má telocvičňu podobných rozmerov. Pre trénera v malej telocvični je veľkou výhodou, že keď sa postaví do rohu, tak vidí všetkých hráčov. Hráčov často chválime, dobrých dávame za vzor. Častejšie hovoríme: „takto to hraj“ než: „zle to robíš“. U začiatočníkov vyžadujeme sebakontrolu držania rakety.
Moja mama, brat aj švagriná boli učitelia. Aj otec mal vzťah k deťom. Myslel som, že aj ja sa dám tým smerom. Žiaľ pre rečovú chybu mi to nebolo umožnené. To, že sa už skoro 40 rokov venujem deťom je nádhera!!! A rodičia detí sú mi (nám) za to vďační!!! Najmä teraz, keď som na dôchodku je to dobré využitie voľného času
Slovo zmeniť sa mi nepáči. Skôr zaviedol. Lebo každému kto robí v bedmintone na Slovensku - všetka česť. Ja stále neviem pochopiť, že ľudia, ktorí riadia bedminton na Slovensku, vedia zohnať také množstvo peňazí. Lebo výsledky nie sú oslňujúce. Za posledných rokov to bol nárast z milióna na 5 miliónov Sk. Keby som vedel čo nové zaviesť, tak by som si to nenechal pre seba. Už by to vedeli aj druhí.
Sú také isté len sa rodia do inej doby. Ja keď som vyrastal (1950-...), prešiel som 10 metrov z domu a bol som na lúke, kde nás bolo 20 detí a hrali sme všetko možné (longaméta; piga; futbal s handrovou loptou). Boli sme neustále v pohybe. O dvadsať rokov prišla televízia, kino, častejšie zábavy. Ešte to ušlo. Lebo aj v televízii sa dalo všeličomu naučiť. Pred dvadsiatimi rokmi začína éra diskoték, PC a televízia ponúka programy 24 hodín denne na x kanáloch, prichádza internet, drogy.... Keď ich už tréneri dostanú do opatery, už sú iné. Ak deti odlákame od týchto nástrah, v ničom sa nebudú líšiť. Budú chcieť hrať, súťažiť, víťaziť..
Tým starším (nad 30...), aby športovali pre relax a odovzdávali svoje vedomosti mladším. Vlastne, aby sa stali trénermi a to nielen svojich detí! Tým nad 20 rokov, aby sa učili od lepších a hľadali zdroje poučenia na videách.. Na internete je ich už dosť. Aby lepšie či rýchlejšie napredovali, tak si treba urobiť videozáznamy zo svojej hry. Proste, aby sa videli ako hrajú. Urobiť z toho rozbory. Tým ešte mladším, aby mali šťastie, že natrafia na dobrého trénera. Hráč, ktorý chce vyniknúť nesmie čakať, že niekto ho bude nútiť do tréningov. Musí sám chcieť. Nemôže od trénera bedmintonu chcieť, že bude nad ním stáť aj vtedy keď má naberať kondíciu, obratnosť, silu, rýchlosť, výbušnosť. A napokon, aby tí hráči, ktorí čo len kus cítia, žeby mohli dobre reprezentovať Slovensko vydali zo seba maximum pre úspech slovenského bedmintonu.
Klenovský tréner a zároveň predseda bedmintonového oddielu Ivan Majorský